Pozrite sa na videá o spoločnosti SOLO,
ktorá v minulosti vznikla.
História firmy
Zápalky - predmet dennej potreby, sprvu vzácny, postupne viac a viac všedný, v poslednej dobe zriedka používaný.
Sušice, mesto nad Otavou, bola uznaná verejnosťou, ako "kolíska" českého sirkařství.
Výrobu zápaliek v Sušici započal stolár Vojtěch Scheinost, ktorý sa od roku 1826 učil vo Viedni stolárom a po vyučenie prijal zamestnanie u lekárnika Rohmer, aby mu vyrábal Sirkařská "drôt" (drievko zápaliek), ktorý potreboval na výrobu zápaliek vo svojej továrni. Tam sa zoznámil s Máriou Urbancová, pomocníčku v domácnosti u Rohmer a s ktorej pomocou získal poznatky o chemickej príprave zápalné fosforové zmesi, lebo, ako sa traduje, Urbancová občas pomáhala pri tejto, inak utajené manipuláciu v rodine Röhmerově.
Na jeseň v roku 1839 sa spoločne s Urbancová nadobro rozlúčili s Viedňou a odsťahovali sa do Sušice, kde krátko nato, v októbri tr, Vojtěch Scheinost podal žiadosť o povolenie na výrobu zápaliek. Ako tradícia z rodinného prostredia rozpráva, čoskoro sa Scheinostovi nedostalo finančných prostriedkov, a ako to už býva, bol nútený sa obrátiť na cudzieho človeka, ktorý by mu vypomohol pôžičkou. Tou osobou bylzámožný obchodník zmiešaným tovarom v Sušici, Bernard Fürth. Dohodou z 5. decembra 1840 potvrdil Furth dodávku surovín pre výrobu zápaliek. Takto Bernard Fürth započal zásobovať potrebného Scheinosta surovinami na úver aj hotovými peniazmi a Scheinost splácal zápalkami. Podnikavý a obchodne zdatný Fürth vytušil z tohto spojenia výhodný obchod a podporoval snaživého výrobcu. Táto podpora zaviazala Scheinosta do tej miery, že bol nakoniec nútený ponúknuť Fürth miesto spoločníka a neskôr i celý továrenské majetok. Oprávnenie na výrobu zápaliek mal len Scheinost a preto Fürth nemeškal a požiadal o neho v septembri 1842 aj s požiadavkou, aby mu bola povolená aj výroba fosforu, doteraz dovážaného z cudziny.
Sušička prenajaté priestory nepostačil uspokojivo riešiť prevádzkové potenciál kvitnúceho odbytu, preto sa Fürth rozhodol postaviť novú továreň. Povolenie k tomu získal v roku 1844.
Bernard Fürth zomrel 26. septembra 1849 a zanechal podnik v plnom vzostupe, bez známok hoci najmenšieho zakolísania, podnik, ktorého výrobky poznala celá Európa.
Výroba zápaliek bola pre obyvateľstvo sušičku a jeho okolie bezosporu výhodným zdrojom obživy a vytvárala možnosť vyššieho zárobku. Vývoj zápalkového priemyslu v Sušici po úmrtí Bernarda Furth mal aj naďalej priaznivé podmienky.
Dedičia trvali na zmluvnom úväzku, svojho času dohodnutom s Vojtechom Scheinostem, a zakazovali mu aj naďalej voľný prístup rodinných príslušníkov do továrne. Keď u Fürth vo svojom predsavzatí o zrušenie tohto zmluvného obmedzenia neuspel, nevidel iného východiska, než opustiť továreň. V roku 1865 vystúpil zo služieb firmy Bernard Fürth a počas roka 1867 už uvažoval o vybudovanie vlastného závodu na výrobu zápaliek. Žiadosť o povolenie na výrobu podal 10. července1868 a na začiatok prevádzky si zabezpečil 20 robotníkov. Tak sa Sušici zrodila druhá tzv. Horná zápalkárne Vojtecha Scheinosta (značka VS)
V deväťdesiatych rokoch 19. storočia sa postupne prejavovala nadprodukcie zápalkového tovar nielen v rakúskom mocnárstva, ale aj v ostatných krajinách produkujúcich zápalky boli zaznamenané klesajúci tendencie. Odbytová kríza v tomto priemysle bola zvlášť citeľná v Čechách, kde existovalo v tom čase na 20 väčších sirkáren, vedľa celej rady malých prevádzok, ktorých výroba bola nekvalitné a tiež lacnejšie ako tovar veľkých firiem, závislých do značnej miery od vývozu.
Dobre situované sušičku zápalkárne, najmä dolné továreň BF, ktorá síce nečakane zastavila prevádzku v najatej továrni v Zlatej Korune, neúnavne pokračovali a rozširovali výrobné a skladovacie priestory výstavbou nových továrenských budov a inštaláciou najnovšej strojové techniky k účelné racionalizáciu a zvýšenie kapacity sa pripravovali k nemilosrdnému konkurenčnému boji.
Vo firme Bernard Fürth došlo ku generačnímu striedanie v roku 1890 vstupom Bernarda Fürth, syna doterajšieho vlastníka firmy Daniela Fürth. Druhý syn Dr. Arnošt Fürth pristúpil potom roka 1892. Títo ľudia boli nielen dobrými a skúsenými hospodárovi, ale navyše ako znalci a odborníci vynikali v zápalkovej priemysle, a ako sa neskôr ukázalo, zaujali významné miesta aj v medzinárodnej hospodárskej činnosti.
Pre sušičky sirkařství bolo iste stretnutie pracovitého remeselníka, vynaliezavého a skúseného Vojtecha Scheinosta s energickým a veľmi schopným obchodníkom Bernardom Fürth, šťastím, ale svetovosť sušických zápaliek a nebývalý rast techniky a ekonomiky v zápalkovej priemysle nutné pripísať výnimočným vlastnostiam vnukov spoluzakladateľa Bernarda Fürth a Dr. Arnošta Fürth.
Kapitálovú koncentráciou a vykonávanými racionalizačnými zmenami vo výrobe zápaliek sa predaj zápaliek koncom 19. storočia dostáva do štádia kritickej odbytové stagnácie. Unáhlený rast počtu novo založených sirkáren vyvolal na svetových trhoch zmätok, dôsledok neviazaného, nesmierne tuhého boja a tieto pomery znovu priviedli veľké exportné firmy za rokovací stôl. Pokračujúci dialóg medzi partnermi bol nakoniec dovŕšený spojením šiestich najväčších rakúskych tovární na zápalky v akciovú spoločnosť.
V návrhu firiem:
- BERNARD Fürth v Sušici,
- TOVÁRNE NA zápalkovej TOVAR V DEUTCHLANDSBERGU,
- FLORIAN POJAZZI A SPOL.,
- AKCIOVÉ SPOLOČENSTVO "UNION", SPOJENÝCH tovární na ZÁPALKY A LEŠTIDLA V Augsburgu, POBOČKA v linke,
- VOJTECHA SCHEINOSTA v Sušici,
- Július KREPESCHE V GRATZ,
- Emila LEBHERZA V Gorze
predloženom ministerstvu vnútra vo Viedni 17. októbra 1903 pod č.j. 10.509 sa uvádza, že zamýšľa založiť akciovú spoločnosť s názvom:
"SOLO" továrne na zápalky a leštidla, akciová spoločnosť so sídlom vo Viedni
z úsporných dôvodov spočívajúcich vo vysokej réžii pri opätovnom získaní stratených trhov, ktoré sú v moci zahraničných konkurentov zásobované lacnejším tovarom. Vplyvnú pohnútkou k zlúčeniu bola tiež modernizácia technického vybavenia tovární. Nastúpená cesta koncentrácia výroby pokračovala za finančnej podpory "Landerbanky".
Narastajúci zmeny vo strojovej technike v zápalkovej výrobe významne nahradzovali ručnej pracovné úkony a viedli k prenikavé racionalizáciu s výhľadom na lepšie uplatnenie v exporte zápalkového tovaru. Sušičku zápalkárne, ktorých výrobky mali svetovú povesť, sa stali doménou v spoločenstve koncernu s tradičným exportom.
Pokračujúce koncentrácia koncernových prostriedkov SOLA sa presadila aj na maďarskom území. Okrem toho táto kapitálová koncentrácia spojená s mohutným racionalizačným programom vyradila počas niekoľkých rokov celý rad stredných a malých sirkařských podnikov.
Na návrh zakladajúcich bánk udelilo ministerstvo vnútra 11. decembra 1912 povolenie na zriadenie druhej významnej akciovej spoločnosti s firemným označením "Akciová spoločnosť pre zápalkovej tovar" Hélios "/ nemecky Zündwaren-Aktiengesellschaft" Hélios "/ so sídlom vo Viedni, kam boli začlenené ostatné zápalkárne na územie monarchie nezdružené do spoločnosti SOLO. Pre obchod na vnútornom trhu sa "Hélios" a "SOLO" dohodli o definitívnej úprave tuzemského kontingentu s 56% účasťou pre Hélios a 44% pre SOLO. V tej dobe bola kalkulovaná potreba zápaliek na území monarchie 6 zápaliek na obyvateľa a deň.
SOLO továrne, najmä sušičky, pred vojnou svoj tovar prevažne exportovali. V čase vojny malo SOLO možnosť tento tovar výhodne a s dobrými cenovými podmienkami použiť na vnútornom trhu. Hélios túto výhodu nemala.
Vznikom samostatného československého štátu sa do popredia záujmu koncernu Hélios dostala otázka výkupu SOLO tovární na území ČSR. Išlo o ponuku s dobrou výrobno-komerčné perspektívou a s možnosťou zahraničnej účasti v zápalkovej priemysle. Ďalekosiahly význam mal návrh aj na zmenu názvu firmy Hélios na SOLO.
Celé schvaľovacie riadenie fúzie bolo zavŕšené výnosom ministerstva vnútra z 11. januára 1922, čís. 2642/22/17, ktorým za súhlasu ministerstva obchodu a financií bolo povolené zvýšenie akciového kapitálu Heliosu na účely prevzatia tuzemského majetku viedenského SOLA, a vyhovujúce nostrifikačné vyhláške.
Podľa úradného vysvedčenia obchodného súdu v Bratislave z 29. apríla 1922 č. Pol. 1684/22 bola do obchodného registra odd. B zväzok X, str. 125 na miesto firmy Hélios zapísaná nová firma:
"SOLO" SPOJENÉ AKCIOVÉ ČESKOSLOVENSKÉ zápalkárne A LUČEBNÍ továreň so sídlom HLAVNÉHO PRETEKOV V PRAHE.
Staronová spoločnosť s novou firmou v záhlaví mala hneď na začiatku veľa starostí v nových pomeroch k sesterskej rakúskej spoločnosti, teraz navzájom spútané pevným výrobno-technickým a ekonomicko-finančným programom za účasti bankových skupín Československa a Rakúska.
Mimo sušických sirkáren dostalo pražskej SOLO do vienka továreň v Bernartice a v Třešti a bytovkou na Kráľovských Vinohradoch v Prahe. V novom zložení správnej rady bola prevládajúca účasť českého kapitálu representovaného predovšetkým Živnostenskú bankou v Prahe. Československej SOLO za ťažkej deflačné krízy zápasilo s vnútornou aj zahraničnou konkurenciou, snažilo sa o kontingentní dohodu so stranou stojace firmou Schell a synovec zo Starej Dlhé Vsi u Sušice, ktorá ustavične narúšala obchodné vzťahy na tuzemskom trhu lacnejším tovarom. K tomu sa pridružili nevyjasnené odbytové otázky sa slovenský výrobcovia zápaliek, združených v kartelní predajni v Ružomberku. Problém chcela správna rada riešiť vo svoj prospech získaním niektorých slovenských podnikov či akciového majetku a tým spôsobom sa snažila preniknúť na Slovensko a Podkarpatskú Rus. To sa neskôr podarilo. Zákon koncentrácia výroby a kapitálu si vyžiadal uplatnenie aj v kartelových spoločnostiach v zahraničí. SOLO bolo zapojené v maďarskej "Szikra" aj juhoslovanskej zápalkovej spoločnosti "dravé" v Osijeku.
V súvislosti s krízovým stavom odbytu na svetových trhoch sa výrazne prejavili koristnícke snahy mocného švédsko-amerického trustu "Svenska Tändsticks Aktiebolaget" (STAB) o udržanie monopolného postavenia vo svete. Predstavitelia oboch SOLO koncernov vo Viedni a v Prahe s obdivom sledovali obchodné zdatnosť generálneho riaditeľa STAB Ivar Kreuger hneď po skončení vojny, kedy usiloval o zabráni väčšiny svetových trhov so zápalkami. Kreuger v tom čase ovládol 150-160 tovární na zápalky v 35 štátoch.
Aby sa správa podniku mohla lepšie a účinnejšie rozvíjať vyhľadala si v roku 1935 na odporúčanie Živnostenskej banky skúseného spojenca, Spolok pre chemickú a hutnícke výrobu v Ústí nad Labem, s ktorým zmluvou o dlhodobom spoločenských spoločenstvo hodlala spolupracovať. Spolupráca so Spolkom vytvárala mohutný prienik SOLA do chemického priemyslu sa zjavným odklonom na závislosti viedenského SOLA. Politické udalosti s nástupom Adolfa Hitlera k moci urýchlili uvoľneniu vzťahov medzi oboma koncernami, a tiež ku Spolku.
Pražské SOLO sa pevne primkli ku Spolku, vidiac v ňom trvalejšiu záruku účinnej spolupráce v spojení s významnou perspektívou medzinárodného obchodu. Politické okolnosti, urýchlili nový zväzok SOLA so Spolkom, ku ktorému dala valné zhromaždenie 27. decembra 1938 svoj súhlas. Fúziou sa Spolkom sa vytvoril mohutný koncernový blok, ktorého potenciál ovplyvnil nielen priemysel vo zvyšnej ČSR, ale neskôr sa stal kľúčovým obdobia vojnových dôležitým podnikom, v ktorom sa sušičkou továrne významnou mierou podieľali výrobou chemických látok.
A tak vo víre národného nešťastiu došlo v tej dobe k zániku svetoznámeho zápalkového koncernu SOLO spojených akciových československých sirkáren a lučebních tovární v Prahe, ktorého výrobný program obsahoval okrem tradičnej výroby zápaliek aj široký sortiment papierového tovaru pre spotrebiteľský priemysel vrátane obalového tovaru ai. Výrobkov, spadajúcich do chemického, papierenského a drevospracujúceho priemyslu. Niekoľkoročná spolupráca so Spolkom pre chemickú a hutnícke výrobu, ktorého sídlom bolo skôr Ústí nad Labem, nemala zostať len priateľská služba pre technickú a komerčné výpomoc, ale pripla obe spoločnosti do jedného mohutného podniku, ovládaného česko-nemeckú finančnú oligarchií za hegemónie Živnostenskej banky v Prahe na čele so známym priemyselným veľkokapitalista Dr. Jaroslav Preiss.
Postavenie sušických závodov vo spoločenstve koncernu Spolku malo vyhranený ráz továrenské výroby zápaliek a predmetov z papiera, kdežto komerčné a administratívnu agendu vybavili generálne riaditeľstvo v Prahe. Sušička preteky zamestnávali koncom septembra 1942 v dolnej továrni 817 a v hornej továrni 678 robotníkov.
Po skončení vojny, koncom r. 1945 sa na spoločnej porade závodných rád v Sušici a Lipníku n. Bečvou zrodil návrh na vyčlenenie sirkařských závodov zo znárodneného Spolku a v rámci plánovania samostatných organizácií znárodnených podnikov zriadiť samostatný národný podnik s vlastnou správou. Dôležitým faktorom na podporu navrhovanej akcie a významného kroku pre budúcu výstavbu a modernizáciu sušického závodu sa stáva rozhodnutie ministerského rady z 28. januára 1946 o začlenení sirkáren v ČSR do kompetencie Ústredného riaditeľstva priemyslu drevospracujúceho. Organizačné plán predpokladal sídlo podniku v Sušici, zriadenie reprezentácia v Prahe a pre oblasť slovenských zvláštne kancelária "SOLA". Slovenskí reprezentanti sirkařů sa však nevyslovili pre spoločný podnik SOLO a ustanovili vlastné národný podnik.
Podľa znárodňovacie predpisov sa slovenskej zápalkárne vyňali z majetkovej podstaty znárodneného Spolku a vyhláškou ministra priemyslu č. 1202 zo 7. marca 1946 uverejnené v čiastke 80 z 9. 5. 1946 bol v dohode s ministrami financií utvorený národný podnik
OBCHOD A EXPORT zápaliek
Vývozné záležitosti a ich podmienky tesne súviseli s výrobnými možnosťami a bezprostrednej schopnosťou dodať požadované zápalky v najkratších lehotách a prvotriednej kvality. Takéto náročné požiadavky vybavili tradične sušičky zápalkárne, ktoré disponovali po generácie zapracovanými robotníkov a schopnými odborníkmi, dbajúcim a strážiacim osvedčenú kvalitu svetoznámych "SOLO" zápaliek. Zápalky sa označujú ochrannými známkami veľmi obľúbenými a vyhľadávanými zápalkami v Ázii, Afrike a na Strednom Východe.
Za najstaršie ochrannú známku bola a je považovaná známka vyobrazenie kľúča (nemecky Schlüssel), ktorú mala zaregistrovanú firma "Bernard Fürth, Zündwaren, Schüttenhofen und Bergreichenstein" (v Sušici a Kašperských Horách) 14. júla 1895 pod č. 261 v Plzni. Na základe novelizácie zákona o ochranných známkach z 6. januára 1890 bol kľúčový obraz doplnený slovnou známkou "SOLO Schlüssel", čo znamenalo "jeden kľúč". Toto slovné označenie SOLO sa stalo vo verejnosti veľmi populárne, takže sa firma Bernarda Furth rozhodla ju chrániť zápisom z 19. septembra 1903 pod č. 664 v Plzni.
Obchod so zápalkami vyžaduje špecifické znalosti pomerov odbytiská, pretože sa druh aj známka dovezených zápaliek prispôsobovali zvyklostiam odberateľa - zákazníka. Mimo to bolo nutné exportované tovar, opatrené známkou, právne zaistiť v krajine importe proti nekalej súťaži.
V čase založenia zápalkovej spoločnosti Hélios / 1912 / táto dohodla so soľami vo Viedni, že zriadi spoločnú predajňu zápaliek s firemným označením "IGNIS". Po skončení I. Svetovej vojny musela sa prodejová organizácie zápalkového priemyslu bývalého Rakúsko-Uhorska prispôsobovať novým pomerom a tak bola na teritóriu Československej republiky za spolupráce rakúskej predajne "IGNIS" zriadená samostatná predajná spoločnosť, kedy bola uzavretá prvá dohoda na rozdelení svetových trhov a úprave cien . Podľa tejto dohody bola pražskému SOLU prikázaná všetky odbytiská vyrozprávané z terstského prístavu pre celú oblasť Stredozemného mora, prístavy Červeného mora, Východná Afrika a bývalá Britská India, Ďaleký Východ az ostatných tá odbytiská, v ktorých sa realizujú určité známky sušičku výroby (The Scissors) v západnej Afrike. Zmluva zaručovala SOLU 10 % podiel na vývoze štáb a rakúskej SOLO sa na tomto podiele zúčastnilo 11% kvótou.
Na vnútornom trhu malo pražskej SOLO starosti o rovnomerné kontingentní úpravy slovenských výrobcov a s firmou Schell a synovec zo Starej Dlhé Vsi u Sušice, ktorá obzvlášť tvrdošijne odmietala spoluprácu pri tvorbe tuzemských cien. Až za pomoci vládnych orgánov pristúpila ku kartelnímu predaji zápaliek v Prahe. Nová predajná spoločnosť bola 1. júla 1919 zapísaná v obchodnom registri obchodného súdu v Prahe s názvom "Ústredné predajňa tovární na zápalky, spol. sro v Prahe ". Predajňa bola oprávnená predávať a kupovať aj iný tovar.
Počas I. svetovej vojny obsadil švédsky Zápalkový trust najlepšie odbytiská rakúskeho zápalkového priemyslu na svetových trhoch. Až v roku 1921 sa obom SOLO koncernom podarilo preniknúť na bývalej predvojnová odbytiská a obnoviť prerušené obchodné styky. Zápas so švédskym zápalkovým gigantom štábu nebol ľahký, stál veľa finančných obetí obom SOLO podnikom, avšak konečný úspech prinútil švédskeho konkurenta na rokovanie o rozdelení svetových trhov.
V novembri predošlého roka zmenila predajňa názov svojej firmy na "PLAMA" ústredné predajňa tovární na zápalky, spoločnosť s RUČ. obm. a presťahovala sa do budovy ústredne koncernu SOLO v Prahe, Štěpánská 22. "PLAMA" vykonávala export zápaliek na vlastný účet za úzkej spolupráce viedenskej predajne "IGNIS", ktorej vedúcim riaditeľom bol skúsený, v medzinárodných hospodárskych kruhoch známy, Sirkařská priemyselník Bernard Fürth, bývalý spoločník sušičku zápalkárne. Snáď práve jeho pričinením a obchodné zdatnosti možno pripísať, že v povojnovej dobe sa podarilo vytlačiť švédsky STAB z bývalých SOLO trhov a navyše bolo docielené rokovania o výške cenovej hladiny zápaliek na svete. Po roku 1922 sa vykonávala každoročne permanentný dojednania spoločenstvo pražského a viedenského SOLA bez finančných záväzkov. Tie založili novú predajňu "LUMA", predajňa sirkáren SOLO, as a Schell a synovec, spol. sro obm. v Prahe. "Lume" bol zverený komisionálny predaj zápaliek v historických krajinách, kdežto na slovenskom predávala zápalky kartelní spoločnosť "ISKRA" odpredajňa zápaliek, účasť. Spol. v Ružomberku. Export zápaliek bol od roku 1928 v stálom zostupu.
Najväčšieho kvantá vývozu zápaliek z Československa bolo dosiahnuté v roku 1925 s množstvom přes7 mil. Kg. Podľa dohody bola v stálom obchodnom styku so štábom a jeho anglickú predajňou "THE ALSING TRADING Co." Ltd. v Londýne, s ktorou vykonávala vyúčtovanie vyvážených zápaliek priemernou hodnotou.
Do jej kompetencie patril styk so zákazníkmi v jednotlivých odbytiskách a na ten účel použila svoje obchodné zástupca. Odbyt v krajinách, kde mal STAB zavedený monopol sa do výpočtu priemernej ceny nezahŕňal. Jednalo sa o Gdansk, Juhoslávii, Guatemalu, Francúzsku, Grécko, Venezuelu, Peru, Island, Albánsko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Nemecko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Bolívii. V zmluve z októbra 1936 uzatvorenej na ďalších 15 rokov sa pražská predajňa zaručila 30%ním vývozným podielom, že nedopustí vývoz zápaliek z inej továrne na území ČSR než na jej účet.
Tovar pre export vyrábala, vtedy len Sušická továreň. BF, na štyroch automatických linkách po 48 hodín týždenne. Výkon jednej linky predstavoval priemerne 150 až 160 tis. krabičiek denne. Zápalky boli dodávané v debnách v rôznom balení podľa priania zákazníka (po 5 tis. Škatuľkách, po 30, 50 alebo 75 veletuctech; v škatuľkách o rôznom obsahu zápaliek o 20 -100 zápaliek a s rôznymi nálepkami). V západnej Afrike vedľa známky The Scissors bola najlepšie zavedená známka The Key, do Anglicka sa dodávali známky podľa priania odberateľov.
Pod tlakom vývoja politických premien na jeseň 1938 bola komisionárska zmluva s firmou Schell a synovec zrušená a LUMA obstarávala naďalej predaj zápaliek z výroby sušičku proveniencie pre zvyšné územie Čecha Moravy. Z priemerného ročného predaja v rokoch 1932-1937 per 72 tisíc debien po 5 tisícoch škatuliek pripadlo asi 26 tisíc debien na zabranej pohraničia. Po fúzii pražského SOLA so Spolkom v r. 1939 stratila predajňa LUMA svoj pôvodný charakter obchodného kontrolóra na vnútornom trhu zápalkového priemyslu, pôsobila však ďalej ako sprostredkovateľka na báze cenovej politiky so slovenským kartelom sústredeným v Iskra v Ružomberku. Od 1. januára 1941 prevzala predaj zápaliek v tzv. Protektorátu Nemecká monopolné spoločnosť v Berlíne, jej pobočka v Prahe.
V apríli 1941 prevzal všetku agendu týkajúcu sa zápaliek v spojení s nemeckou monopolné spoločnosťou na zápalky Spolok ako právny nástupca firmy československého SOLA. Po uvalení národnej správy na koncernové spoločnosti Spolku v októbri 1945, nariadením ministra priemyslu zo 7. marca 1946 č. 783, Ú. l. č. 44 bola majetková podstata predajne LUMA začlenená do Československých závodov drevárskych v Prahe.
Na základe podrobnej analýzy exportných záležitosťou so štábom boli výsledky dojednania zhrnuté do memoranda z 1. novembra 1938, podľa ktorého sa obe spoločnosti zaviazali okrem iného, že štáb prislúcha do 31. decembra 1951 výhradný predaj a distribúcia zápaliek pre všetku produkciu spoločnosti SOLO na všetkých trhoch, okrem územia ČSR
Druhá svetová vojna dala podnet pre prerušenie zmluvy so štábom po dobu rokov 1940 až 1945. PLAMA exportovala zápalky v roku 1940 do Holandska, 1941 do Francúzska a Grécka a v nasledujúcich rokoch do Bulharska a poskytla vynútený kontingent aj do Nemecka.
Rovnako ako LUMA bola predajňa PLAMA v roku 1946 začlenená do Československých závodov drevárskych nar. Podniku v Prahe, ktorý prevzal obchodné záležitosti aj nákup priemyselných výrobkov a surovín a výkon živnostenských oprávnení národných podnikov drevárskych.
SOLO, závody na zápalky, národný podnik so sídlom v Sušici.
Do majetkovej podstaty nového národného podniku boli začlenené závod v Lipníku nad Bečvou, zápalkárne v dolnej továrni BF v Sušici.
Pri ďalšom vývoji národného podniku SOLO Sušice zapojeného do drevospracujúceho priemyslu, smer vývoja určilo drevo, aj keď najznámejším produktom zostali pre Sušici zápalky. Tradičný výrobok počas niekoľkých rokov vytlačila výroba drevovláknitých dosiek a ich úprava a výroba voštinových dosiek. Výroba zápaliek v období do roku 1969 zostala v podobe ručnej výroby na poloautomatických strojoch zhotovených v rokoch 1903-1922. Vlastné krabička zápaliek zostala nezmenená, drevený šnúra a zásuvka olepená modrým papierom, šnúra krabičky bol opatrený nálepkou. Balíčky, najčastejšie 10 krabičiek, boli naďalej balené do jednofarebného baliaceho papiera a prelepovanie balíčkovej nálepkou. Skupinové balenie, najčastejšie 10 balíčkov, bola balená do baliaceho papiera a prelepovanie veľkú tzv. Plagátovú nálepkou. Aj v týchto podmienkach je výroba a technológie zápaliek zracionalizovali drobnými investíciami predovšetkým vo vlastnej réžii. Skutočné modernizácie sa sirkaři dočkali v roku 1970, kedy bol zakúpený prvý plnoautomatický stroj Hering 313, neskôr vylepšený na Hering 317. V krátkej dobe nasledovala inštalácia plnoautomatické linky Arenco na výrobu drievok. Dochádza k stále väčšiemu podielu papiera - lepenky na výrobu zásuviek a okolkov. K tomu sú obstarávané nové vysoko kapacitné stroja. O desať rokov podo v roku 1979 je zakúpená a inštalovaná špičková Sirkařská linka ARENCO KL-4. Balenie doznáva významné zmeny použitím polypropylénové aj zmršťovacej fólie. Modernizáciou prešla aj chemická časť výroby rekonštrukciou zariadenia na prípravu zápalných zmesí. Všetko bolo podriadené jednoznačné snahe udržanie zápaliek SOLO na svetových trhoch. Postupne je výroba všetkých zásuviek aj okolkov transformovaná do papierového prevedení s kvalitným priamou tlačou mokrým ofsetom. Došlo aj k zmene spôsobu nanášania Škrtacie plochy. Od roku 1958 sa produktivita práce na pracovníka zdvojnásobila a výrobné linky denne opúšťalo cez 2 milióny škatuliek s takmer 100 miliónmi zápaliek.
Podiel zápaliek na celkovej výrobe podniku v roku 1988 predstavoval 1/4 podnikovej výroby. Podiel zápaliek na podnikovom vývozu bol stále významný. Taktiež podiel zápaliek na podnikových dodávkach na vnútorný trh predstavoval viac ako 3/4.
Dodávky zápaliek na vnútorný trh boli realizované prostredníctvom série obchodných organizácií potravinárskeho priemyslu a spotrebných družstiev Jednota. Export zápaliek zaisťoval PZO Ligna Praha. Predaj zápaliek SOLO na anglickom trhu realizovala firma spoločnosť Samaco LTD Londýn. Za posledných tridsať rokov sa vyvážali zápalky zo Sušice do týchto krajín:
Aden, Afganistan, Austrália, Bahrajn, Benin, Cejlón, Dubaj, Džibuti, Egypt, Etiópia, rádžom, Fínsko, Gambia, Ghana, Gibraltár, Grenada, Guinea, Haiti, Island Jamaika, Jemen, Kanada, kanárske ostrovy, Katar, Keňa, Kuvajt, Cyprus, Libanon, Libéria, Madagaskar, Pakistan, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Senegal, Sudán, Siera Leone, Somálsko, Togo, Tunis, USA, Veľká Británia, Zambia. Teda platilo, sušička zápalky do celého sveta.
Ďalšou zmenou v organizácii bol dátum 1. 1. 1989, kedy bol založený SOLO, štátny podnik, Sušice. Nasledovala nepodarená privatizácie štátneho podniku, z ktorej v roku 1996 vyšla výroba zápaliek ako samostatná akciová spoločnosť s názvom SOLO zápalkárne, as Od tej doby v neztenčené miere pokračovala modernizácia výroby zápaliek. Pribudli ďalšie linky, v poradí tretí plnoautomatická linka ARENCO KL-4, poloautomatická linka na výrobu dopyt obyvateľstva zápaliek DZ 240, poloautomatická linka na výrobu dopyt obyvateľstva zápaliek DZ 100/250. Exportné predaj spoločnosti vzrástol na plných 400 miliónov škatuliek v roku 2006. Predaj na vnútorný trh naopak poklesol na 50 miliónov škatuliek. V roku 2007 bol zaznamenaný prvý pokles exportných tržieb. Jednak z dôvodu poklesu všeobecnej spotreby zápaliek vo svete a jednak stratou niektorých trhov. Koncom roka 2008 je ukončená vlastnej výroby zápaliek v Sušici a spoločnosť je transformovaná na obchodnú spoločnosť zápaliek a ďalších predmetov na báze plameňov. Tak po 170 rokoch v Sušici skončila výroba zápaliek.